Orwell napísal tento fenomenálny román myslím niekedy v päťdesiatych rokoch a realita tohto románu je nadčasová, pretože " ten kto ovláda minulosť, ovláda prítomnosť a ten kto ovláda prítomnosť, ovláda budúcnosť."
V mojom roku 1984 som mala dva roky. Bola som tým typickým dievčatkom z filmov prednovembrového obdobia. Dva copíky, mašle alebo sponky, kratučke šiatky, drobné topánočky. Nič si z roku 1984 nepamätám. Ale skúšam si to predstaviť cez Orwellov 1984. Pokúšam sa vidieť mojich rodičov a mojich starých rodičov, naše sídlisko a dedinu starkovcov. Svojich rovesníkov ako bezstarostne mávajú vlajočkami na prvý máj v náručí rodičov, kde sa pozerajú na tvár Veľkého brata alebo bratov. Som si schopná všetko do najmenších detailov vybaviť.
Mám však zopár reálnych útržkov, ktoré predsa v pamäti aj dvojročnému dievčatku ostali. Pamätám si broskyne, ktoré sem-tam starý otec nosil cez leto vo veľkom hnedom papierovom vrecku a ako mi ich šťava tiekla po brade a obletovali ma osi a ja som kričala a plakala a ako starká tie osy odháňala a nádavala im. A potom si už pamätám len jablká a hrušky a susedovie čerešne a ešte horalky a sojovú tyčinku a hroznový cukor a nechutné mäsové omáčky a rôzne kusy oblečenia, ktoré som si tvrdohlavo odmietala obliekať, pretože ma látka škriabala a nikdy sa mi nepáčila farba. To čo si pamätám je len zmyslové a svojou vtedy malou hlavičkou som ťažko rozoznávala iné aspekty života, ktoré mechanizovali ľudské bytosti a menili ich životy na neschopnosť rozoznávať zdravým rozumom objektívny svet, na závislosť od lásky či nenávisti strany a na obludné novotriedne rozloženie, ktorého nespravodlivosť sa nedá z nespravodlivosťou pred-veľkobratovského obdobia porovnať.
Môj rok 1984 sa nenachádzal v Oceánii v Londýne. Rok 1984 som žila vo Zvolene a chodila do jaslí, ktoré boli obrazom prevráteného Platónovského konceptu. Moja matka si v ideologickom ponímaní Veľkého brata splnila reprodukčnú povinnosť a moja existnecia, tak ako existencia mojich rovesníkov na znížila na úroveň tovaru. Môj vývoj a moja budúcnosť bola v roku 1984 tým najrididnejším fatalizmom. Línia bola jasná: iskrička, pionierka, zvazáčka, dobrá straníčka......Je až absurdné, že doteraz mi zneje prísaha iskričky v hlave a je to jedna z mála vecí, ktoré som kedykoľvek schopná zopakovať...ani Samo Chalúpka ani Hviezdoslav, ale neosobná a vágna myšlienka, jediná, ktorá mala byť centrom môjho života. Posledný záchytný bod mojej existencie...
V stredu podvečer som dočítala 1984. Urobila som si večeru a sadla k televízoru. Zapla som si pred obrazovku. Naladený kanál z predošlého dňa bola nemenovaná televízia. Moje prvé vnemy spôsobili hrôzu v mojej mysli. Z televízora sa ozývalo: "Veľký brat ťa potrebuje..." A ja v zúfalom kŕči svojej duše i srdca som si uvedomila, že odkaz 1984 nie je len pre totalitu ale aj pre našu každodennú modernú dobu, pretože zabiť človeka v človeku sa nepodarí utrpením, ale tým, že "skutočným rysom moderného života nie je krutosť a neistota, ale jednoducho úbohosť, ošumelosť, ľahostajnosť." Presne to čo Veľký brat potrebuje...